THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Geniálny ťah presunúť „Winter Assault Tour“ z avizovaných Košíc do Spišskej Novej Vsi v konečnom dôsledku okrem negatív pre organizátorov (a kapely) pre nás návštevníkov priniesol aj pozitíva. Negatívnym aspektom bola nízka účasť, pretože metropola východu má len predsa lepšiu spádovú oblasť než západnejšie orientované dejisko koncertu. Taktiež dostať sa odtiaľ po jedenástej inak než autom nebolo najjednoduchšie. To odradilo aj dosť ľudí z môjho okolia, ale na druhej strane spolu s primeraným vstupným tento aspekt čiastočne odfiltroval množstvo „agrárnikov“, ktorí sa prídu na koncert akurát ožrať a znepríjemňovať ho ostatným.
Ďalším pozitívnym aspektom bol samotný socialistický „kulturák“, do ktorého nás síce nepochopiteľne pustili hodinu po plánovanom začiatku, ale ako sa ukázalo, akusticky bola sála pre nejakých 600 ľudí riešená dobre. Tá bola vďaka slabšej účasti poloprázdna (resp. poloplná), a tak si človek mohol v pohode vychutnať jednotlivých protagonistov bez nutnosti podstupovať tlačenku (aká bola v Prahe) a s možnosťou výberu zvukovo optimálneho miesta.
Pochvalu na zvuk som už zložil a to, že bude naozaj vynikajúci potvrdila hneď prvá predkapela, POSTHUM. Chlapci sú očividne inšpirovaní neskôr vystupujúcimi SHINING, no znelo im to hneď od úvodu fantasticky. Kvalitné zvládnutie nástrojov a vyvážené nazvučenie spolu s ľahko nadpriemernou tvorbou nesúcou sa v intenciách strednotempého „suicidal blackmetalu“ okoreneného príjemnými sólami tak v troch zahratých skladbách priniesli na úvod zaujímavý zážitok a aspoň malý náznak optimizmu po vyše dvojhodinovom čakaní (hrať sa začalo o 20.00).
DARK FORTRESS dali hneď svojou vizážou najavo, o čo tu pôjde a predpokladám, že ani chýbajúci gitarista by ich nezachránil od mizérie, ktorou sa prezentovali. Bolo to mdlé, neoriginálne prevedenie rýchlého blackmetalu s občasnými výpadmi do pomalých, silových partov, kde sa to dalo ako tak uhrať. Kompozičnú neschopnosť však zakrývali prázdnou dĺžkou skladieb a počas ich setu som si viackrát želal, aby si prehodili poradie so svojimi predchodcami, keďže hrali znateľne dlhšie. Vďaka neskorému začiatku ani ich priestor nebol veľký, a tak ho mohli uvoľniť Švédom SHINING.
Výkon Kvarforthovej bandy by som zčasti mohol označiť aj ako príbeh o tom, ako pán Gibson zabil pána Jacksona. Zvukovo bola ľavá gitara dosť utopená a tak sme si mohli hlavne v nových košatých sólových partoch vychutnať hru Petra Hussa (?) a pôsobivý zvuk Les Paul. Neviem, či to bol zámer zvukára, ale bolo to, okrem krátkosti setu, jediné negatívum vystúpenia. SHINING zahrali svoje najväčšie hity a moje obľúbené fláky, počnúc „Claws Of Perdtition“ (z „Eerie Cold“), cez „Låt Oss Ta Allt Från Varandra“ („Halmstad“) až po dvojicu „Vilseledda Barnasjälars Hemvist“ a „Plågoande O´Helga Plågoande“ z novinky. Všetko sú to energiou nabité kompozície, ktorých živá prezentácia nemohla zanechať zlý dojem. Kvarforthovi to „spievalo“ výborne, show bola trocha komorná a frontman bol k publiku aj k spoluhráčom (viď foto) v podstate príjemný. Počas krátkeho setu však nestihol dopiť ani fľašu (alkoholu?), ktorú si priniesol na pódium, takže sa zrejme nedostal do tej správnej samovražednej nálady, ktorou je povestný.
Hviezdne maniere SATYRICON, keď nás po vystúpení nechali čakať pred prázdnym pódiom ešte dobrú polhodinu po predchádzajúcej kapele, som im odpustil už s prvými taktmi úvodnej „Repined Bastard Nation“. Myslím, že nikto nemôže pochybovať o tom, kto bude tento večer vládnuť. Mikrofón na trojzubci a charizmatická postava Satyra si obtočila okolo prsta celý zhruba tristočlenný sál hneď po svojom príchode. Skladby z posledných troch albumov sú priam šité na živé prevedenie a Satyr, doplnený šľapajúcim Frostom za novou súpravou bicích ich vedia napáliť do publika s absolútnym nasadením. Zvuk bol fantastický, všetky nástroje čitateľné, Frostove pekelné kopáky bolo cítiť až niekde v žalúdku, gitarista Gildas spolu s basákom dokázali v pohode zastúpiť aj absentujúcu druhú gitaru, ktorú kedysi obsluhoval Steinar Gundarsson a peknú klávesáčku, ktorú bolo v atmo partoch aj počuť, už všetci poznajú. Skladby ako „Wolfpack“, „Commando“, „Black Crow On A Tombstone“ plne ožívajú naozaj až v „live“ prevedení a taký príval energie som snáď ešte nezažil.
Staršie veci boli zastúpené folkovým záverom charakteristickou „Forhekset“ a kozmicky rýchlou „Supersonic Journey“, kde sa vyznamenal Frost v klepatúrach, a ktoré len podtrhli všestrannosť kapely. Satyrovi zobalo publikum z ruky a robilo ako jeden celok všetko, o čo majster požiadal. Tu som si uvedomil, že toto je skutočné blackmetalové evangelium bez akýchkoľvek „rollových“ prívlastkov. Čierny havran v pozadí so svetlami zharmonizovanými s hrou bicích len podtrhával výnimočnú atmosféru udalosti. Špecifickou atmosférou excelovali aj pomalé skladby ako „To The Mountains“ s transcendentným záverom a frontmanovou gitarovou výpomocou korunovaná „The Pentagram Burns“. V závere si publikum bez akéhokoľvek hecovania samo vykričalo povinnú hymnu „Mother North“ a nech je to akokoľvek prevarená skladba, živé prevedenie ma odrovnalo, a ako je aj z môjho elaborátu cítiť, vrátilo ma o desaťročie späť, kedy som SATYRICON žral každú notu. Je v tomto prípade potrebné robiť ešte nejaký zvláštny záver?
Pre mňa to bolo vystúpenie, ktoré sa jednoznačne radí do osobnej klenotnice najlepších hudobných zážitkov, čo hlboko prevážilo všetky negatívne aspekty, ktoré sa v spojení s týmto koncertom vyskytli. Nezostáva mi, ale nič iné, len si záverom klišovite zaželať to, aby tieto negatíva nepoznačili budúcnosť takýchto akcií tu na východe, pretože popri všelijakých prestarnutých hviezdach a cirkusových atrakciách, ktoré už nikde nechcú, tu potrebujeme mať aspoň občas kus dobrej hudby alebo umenia.
Setlist SATYRICON: Repined Bastard Nation, The Wolfpack, Now, Diabolical, Forhekset, Black Crow On A Tombstone, Commando, The Rite Of War Cross, To The Mountains, Supersonic Journey, Die By My Hand, The Pentagram Burns, K.I.N.G., Fuel For Hatred, Mother North
Foto: Koscj
Ohľadom Arrowom spomínaných negatív spišskonovovesskej akcie nemôžem inak ako pritakať a snáď pridám ešte jeden postreh ohľadom nemožnosti dostať sa pred zábrany pod pódiom, aby som mohol uloviť kvalitnejšie zábery. Predsa len v tlačenici za zábranami bola úloha fotografa značne obtiažna a počas vystúpenia SATYRICON ma aj prestala baviť. Čitatelia snáď ospravedlnia zníženú kvalitu záberov.
Ale k veci, koncert sa zásluhou SHINING, SATYRICON a sčasti aj POSTHUM stal jedným z najlepších, ktoré som kedy videl - jedinou škvrnou ostali druhí v poradí DARK FORTRESS, ktorých produkcia bola značne nezaujímavá a nudná - určite aj kvôli k dĺžke ich show, no najmä vzhľadom k neskôr riadne okresanej show SHINING. POSTHUM aj napriek pomalším tempám a len trom songom, dokázali vytvoriť dokonalú atmosféru temna, ktorou skvelo naštartovali celú show a pritom nepôsobili trápne ako ich nemeckí kolegovia.
Tretí v poradí, Švédi SHINING, boli pre mňa osobne najväčším prekvapením, pretože až taký nárez som ozaj nečakal. Dokonca mám pokušenie špekulovať, že ak by SHINING zahrali plný set - mohli by v mojich očiach dokonca ohroziť zážitok zo samotných SATYRICON. Ale poďme radšej späť k realite. Kvarforth je charizmatická osobnosť, ktorá strháva pozornosť na seba nielen svojím neštandardným výzorom a sebapoškodzovacím správaním, ale hlavne nadpriemerným výkonom a variabilitou hlasu, ktorými dokonale zatienil ostatných členov kapely. Aj napriek krátkosti vystúpenia SHINING, vyjadrujem spokojnosť s depresívno-ubíjajúcou produkciou tejto švédskej blackovej stálice.
SATYRICON obrazne povedané zbúrali spišskonovovesský kultúrny dom. Aj napriek slabšej návšteve koncertu, sa dala atmosféra v sále označiť všelijako, len nie za komornú. Perfektné prijatie od publika kulminovalo počas „Now, Diabolical“, „Supersonic Journey“ a k pretrhnutiu hrádzi došlo počas záverečnej hymny „Mother North“. Mne osobne najviac sedeli pomalšie skladby a tichšie pasáže, no priznávam, že som sa neubránil nadšeniu ani z tých brutálnejších kúskov. A ak som už u Kvarfortha spomínal veľkú charizmu, tak u Satyra toto tvrdenie platí minimálne dvojnásobne - on sám si ju užíval a doslova si s publikom robil čo chcel. Výborný zvuk, hoci s menšími zádrhelmi, prispel k viac ako pozitívnemu zážitku z tohto nevšedného koncertu. Som rád, že som mal možnosť vidieť SATYRICON vo vrcholnej forme počas ich posledného turné, ktoré predchádza nimi avizovanú niekoľkoročnú prestávku v činnosti skupiny. Ktovie čo bude o tých „niekoľko rokov“...
Pražská zastávka tohto turné sa v Abatone zrazila so šnúrou ENTOMBED, MERAUDER a DEVIOUS. Zrážka to veru bola v pravom zmysle tohto slova. POSTHUM som po príchode tesne pred šiestou ani nestihol vidieť, oslabená zostava DARK FORTRESS hrala iba 25 minút. Nevýrazným DEVIOUS by však možno stačilo ešte menej. Zaujímavý bol nechápavý pohľad romantických blackmetalových dušičiek v prvých radoch, do ktorých v kotli riadne intenzívne vrážali mierumilovne agresívni fanúšikovia brooklynskej HC-metalovej ikony MERAUDER. Keď sa hrali pecky z legendárnej dosky "Master Killer", bolo všetko v najlepšom poriadku. Novšia tvorba však v sebe nemá to správne čaro a hoci nasadenie kapely bolo neskutočné a jej set môžem hodnotiť iba pozitívne, MERAUDER zrejme navždy zostanú kapelou jedného nesmrteľného albumu z roku 1995.
SHINING sa v Prahe našťastie nebozkávali. Štyria z piatich členov vybehli na pódium v "dresoch" ENTOMBED - Kvarforth si okrem trička (na jeho pupkatú postavu až príliš obtiahnutého) kúpil aj vkusnú mikinu, ktorú bohužiaľ v priebehu koncertu vyzliekol, aby nám ukázal zjazvené ruky a neskôr aj hasenie cigarety na holom bruchu. Po hudobnej stránke ma viac zaujali DARK FORTRESS.
ENTOMBED predviedli dychberúcu thrash-death-rockandrollovú jazdu starej školy. Skvelý ohlas u divákov, výborný zvuk, jeden prašivý a špinavý hit za druhým, jednoducho old school koncert jak hovado. Švédi nedbali na žiadosti o skrátenie svojho setu, neodradil ich ani kreatívny zvukár, ktorý im odpálil gitaru a potom aj mikrofóny počas hymny "Left Hand Path". Celé si to užili do posledného sóla, do poslednej noty. Skúste sa ich v pondelok v Žiline spýtať, či majú radi SATYRICON.
Satyr sa aj v Prahe oprel o svoj dvojzubec a ako rušňovodič pekelnej lokomotívy spokojne sledoval dianie okolo seba. Dave Gahan black metalu v štýlovom outfite s kvalitným gélom vo vlasoch - bolo zaujímavé sledovať, akú rôznu podobu môžu mať charizmy spevákov v metalovej hudbe. L.G. Petrov, rozpitá mánička v nášivkovej veste a po ňom Satyr ako vystrihnutý z módneho časopisu. A obaja mali zaslúžene rovnako pozitívny ohlas u pražského publika. Z troch koncertov SATYRICON, ktoré som mal možnosť vidieť, bol tento najlepší - pokoril vydarenú viedenskú zastávku turné k "Now, Diabolical" a dal zabudnúť na nepodarené šaškovanie z Brutal Assaultu pred dvomi rokmi. Zvuk ako z cédéčka, fantasticky zohraná kapela, playlist v drtivej prevahe zameraný na posledné štyri albumy - a ako bonus moja srdcovka "Fuel For Hatred". Veľká spokojnosť s tohtoročnou edíciou Winter Assaultu!
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.